Vývoj a formovanie slovenského rocku v období 1960 – 1968 (6)
Medzi priekopníckymi skupinami, ktoré sa pokúšali o slovenské texty, iste patria Meditation Four, The Phantoms a k vrcholom Prúdy. Tí už využívali profesionálnych básnikov a textárov (teda stali sa z nich textári).
Album Zvonky zvoňte obsahuje 12 skladieb. Pre výnimočné postavenie tohto albumu ich uvádzame v prehľadnom poradí všetky a pokúsime sa podrobiť ich analýze po textovej stránke:
- Zvonky, zvoňte – text: Rudolf Skukálek
- Pred výkladom s hračkami – Boris Filan
- Balada o smutnom Jánovi – Boris Filan
- Jesenné litánie – Kamil Peteraj
- Strašidlo – Ján Masaryk
- Keď odchádza kapela – Boris Voroňák
- Poď so mnou – Rudolf Skukálek
- Možno, že ma rada máš – Rudolf Skukálek
- Možno – Ján Masaryk
- S rukami vo vreckách – Rudolf Skukálek
- Dám ti lampu – Kamil Peteraj
- Čierna ruža – Ján Masaryk
Charakteristika jednotlivých textárov a ich poetík
Rudolf Skukálek (1931) je autorom jedného z prvých textov pre Hammela Spievam si pieseň, ktorá sa však na debutový album nedostala. V čase vydania „Zvonkov“ mal 38 rokov, bol z autorského tímu najstarší a najskúsenejší. Mal už za sebou dve básnické zbierky (Dukáty briezok a Obloha na konci ulice) ako aj niekoľko prekladov Majakovského, Jesenina, Jevtušenka, Achmatovovej, Mickiewicza, ale aj Elizabeth Barett Browningovej.) Po roku 1968 emigroval a pôsobil v Rádiu Slobodná Európa, kde sa stal roku 1981 obeťou bombového atentátu. Ťažko zranený na tele i duši, dožíval svoj život zabudnutý v bavorskej dedinke Falkenberg. Zomrel roku 2008. Skukálka charakterizuje vyhranenosť rukopisu a zároveň variabilita. Vie byť lyrický a pastorálny, niektoré jeho texty alebo obraty majú charakter ľudovej poézie („Možno, že ma rada máš“, „Prisnil sa mi sníčok / o princeznej bledých líčok“), ale aj civilný a civilizačný („S rukami vo vreckách“). Vie byť hravý, keď celý text postaví na gramatickom princípe „som, si, je, sme, ste, sú“ („Poď so mnou“). Skukálek cítil hudbu, mal zmysel a intuíciu pre hard rockový idiom, o čom svedčí jeho cit pre zvučnosť a zvukomalebnosť (Zvonky zvoňte). Spevákovi Paľovi Hammelovi sa jeho texty dobre spievajú. Skukálek vie nájsť správny pomer medzi sloganovitosťou a komunikatívnosťou, ako aj hlbšou obsahovou výpoveďou („Nech nepríde po noci / ten zúfalý balík bezmocí“).
Boris Filan (1949) mal v čase vydania albumu 20 rokov, pričom sa na túto platňu dostal aj jeho text, ktorý napísal ako 16-ročný. Viď o tom jeho svedectvo: “Šestnásť som mal, keď som napísal text Balady o smutnom Jánovi. Vyzeralo to, že sme nasadli na rozdielne vlaky, ja som nečakane rýchlo začal hrať basketbalovú prvú ligu, a Pali začal najprv hrať a po Puškárovi aj spievať v Prúdoch. Napísal som text v škole na hodine biológie a dal som ho Palimu. Druhý deň som ho priniesol opravený a on povedal – neskoro, už je zhudobnený. Ten prvý text bol dosť dobrý nato, aby nezostal posledný. S Prúdmi som strávil desať rokov a spravili sme spolu desiatky pesničiek, z ktorých dve-tri považujem za oveľa lepšie ako boli ‘elánske’. Povedal som svojho času jednu vec – pre Paľa Hammela píšem také texty, aký som a pre Elán, akým by som len chcel byť. A na tom netreba nič meniť.”
Balada o smutnom Jánovi prvýkrát vnáša do hammelovskej tematiky meno Jána – symbol vzbúrenca, romantika, citlivého mladého muža, možno slovenského beatnika. Dokonale prijal formu ľudovej balady bez toho, aby kopíroval folklórnu formu. Filozofický obsah je hlboký – stretnutie človeka s „Pravdou“ a „Lžou“ a nutnosť vybrať si medzi nimi. Tragický koniec hrdinu textu – smrť, vyplýva z nemožnosti zmieriť tieto dva protiklady.Text má niekoľko silných básnických obrazov, na populárnu hudbu až nezvyklé – napr. „Smútok je večer ostrý ako nôž“ alebo „Smiech je praskot suchých konárov“.
Kamil Peteraj (1945) – jeho text vyšiel na albume, keď mal 24 rokov a bol renomovaným básnikom. Mal za sebou tri básnické zbierky (Sad zimných vtákov, Čas violy a Kráľovná nocí) a textárstvo bolo preňho v tom čase iba okrajovou záležitosťou. Jeho dva texty sú básnicky profesionálne, dokonale frázované, pričom text Jesenné litánie je takmer básňou („Peklo brány otvára si, jeseň má už dlhé vlasy, vlasy pokoja.“). Text Dám ti lampu podľa jednoduchosti a charakteru vyzerá na to, že bol písaný už na hotovú hudbu Mariána Vargu a svojou kvalitou zaostáva za „Litániami“ (ťažko spievateľné a nezreteľné sú verše „Ja si dnes dám tvár do rúk“, opačný prízvuk vo fráze „nebudeš mať strach“ – spievané na dlhý tón).
Ján Masaryk spolupracoval s Hammelom už od roku 1965. Pochádzal z kultivovaného literárneho prostredia (syn spisovateľky Márie Ďuríčkovej-Masarykovej). Okrem piesne Strašidlo na LP Zvonky zvoňte napísal ešte text piesne Biela holubica. Strašidlo je hravý, a pritom civilný text s miernou iróniou – rozchod s láskou podáva protagonista zdanlivo cynicky („Strašidlo sa vždy rozchechtalo, keď dáka dáma dala mi mat“). Masaryk cíti zvučnosť slova, niektoré frázy sú dokonale eufonické: DÁka DÁma DAla …
Jeho ďalší text Čierna ruža takmer zľudovel. Vychádza z ľudovej tematiky, ale ešte viac z formy minesängrov a stredovekých trubadúrov, do roly ktorých sa štylizoval aj Pavol Hammel: „Tú ružu stráži na blatách / chiméra v sivých záplatách, / popros ju paniu prastarú / možno ti dá ružu do daru…“ Škoda, že Ján Masaryk ďalej nerozvíjal svoj talent a že ostal v slovenskej hudbe zapísaný iba ako autor niekoľkých textov.
Boris Voroňák je unikátnym autorom jediného textu, ktorým vstúpil do dejín slovenskej populárnej hudby. Jeho Keď odchádza kapela sa stala naozaj kultovou piesňou a obsahovo predznamenávala rozpad skupiny Prúdy, ktorá bola vtedy na vrchole svojich tvorivých síl. Sám text je spojením jednoduchej až naivnej výrazovej roviny s hlbšími významami. Jednoduchosť charakterizujú gramatické rýmy „zbalili – vypili“, „nepobeží – nezáleží“, zložitosť života vyjadrujú komplikovanejšie básnické obrazy použité v refréne „Keď odchádza kapela / slzy v očiach máš, / keď s klobúkmi do čela, / hrajú trauermarš“. Aj autor hudby Varga aj autor textu tu lapidárnym spôsobom vyjadrili charakter smútočnej hudby (dychovky), ktorá v spojení s bítom pôsobí emocionálne kontrastne.
Hoci texty tohto albumu písali až piati textári, čo sa už nikdy v prípade Hammela ani Vargu nezopakovalo (albumy boli vždy dielom nanajvýš dvoch, častejšie však jedného textára, buď Peteraja alebo Filana), ako celok pôsobia kompaktne a celistvo.
A tak môžeme Zvonky zvoňte charakterizovať po textárskej stránke ako album:
- kde nastalo šťastné spojenie jednoduchosti, až prostoty s hlbšími a komplikovanejšími výpoveďami
- spojenie ľudovosti (folklórne názvuky) s civilizačnou tematikou
- dokonale spevné texty a prirodzene frázovateľné
- tematika nie je banálna (hoci sú tam tiež piesne o láske), ale pritom „zo života“
- jemný humor a irónia
- básnické obrazy
- baladickosť a epickosť (znova odkaz na slovenský foklór) – texty majú často dej
- dokonalé spojenie hudby a textu
- citlivá interpretácia textov Pavla Hammela, ktorý ako spevák „vie, o čom spieva“, cíti váhu slova
- šťastné a výstižné slogany, hlavy refrénov, zvraty z bežnej reči, frazeológia doby a mladého človeka v nej
(pokračovanie)
Vývoj a formovanie slovenského rocku v období 1960 – 1968
Autor: Daniel Hevier
Publikované: Musicologica 1/2011
http://www.musicologica.eu/?p=223